PAGE OF MY MIND

„Aj ja chcem peniaze“, myslel som si keď som videl ostatné detská ako sa naháňajú po škole v nových teniskách značky Nike. Prečo ich nemám ? Sme chudobní? To boli moje prvé otázky v ten deň keď som prišiel zo školy. Moja mama si ma s hanbou v očiach pritisla k sebe poriadne ma objala a povedala : Nie anjelik, nie sme chudobní a ani ty nikdy chudobný nebudeš. Chudobný ľudia sú chudobný len vo svojej hlave, v myšlienkach a ty vychovávaný do chudoby nie si. Ockovi sa len momentálne trochu nedarí a tak máme možno o trochu menej peňazí ako ostatný, uvidíš, onedlho sa to zmení. V tých časoch som samozrejme veril že tomu tak naozaj bude. Roky mi však pribúdali a ja som stále chodil v teniskách za pár drobných s trhoviska. Bolo mi strašne. Neustále narážky mojich spolužiakov boli každým dňom neznesiteľnejšie. Bol to zlý sen. Mal som chuť si do školy začať nosiť zbraň, ktorou ich umlčím. Myslím že som to videl v nejakom filme. Po čase som tomu aj podľahol a nosil som v ruksaku skrutkovač. Nič iné som ako zbraň použiť nemohol, keďže moja mama by si „krádež“ kuchynského noža okamžite všimla. Samozrejme po nejakom čase som si uvedomil že ako nájomný vrah to v živote asi nikam nedotiahnem a život si predsa pokaziť nechcem, aj keď v tej chvíli som si myslel, že už vlastne ani nie je čo kaziť. Veď som nula. Nemám veci ktoré majú ostatní. Nemôžem si dovoliť kupovať si zmrzlinu alebo hrať o peniaze black jack ako ostatní. V ten deň pršalo a ja som mal náladu pod psa. Sedel som len tak doma pri parapete, pozeral von oknom a rozmýšľal aké by to bolo keby som mal kopec peňazí za ktoré by som mohol nakúpiť stovky kartičiek hokejistov a neskôr sa s nimi chvastať pred svojimi spolužiakmi. Zlom v mojom myslení začal keď som znenazdajky našiel bratovu knihu od jedného všeobecne známeho autora. Keďže som polovicu vecí s tejto knihy nedokázal v tých časoch pochopiť, nebolo to pre mňa veľmi pútavé čítanie, až na pár pasáží, ktoré ma zaujali na toľko že som to jednoducho musel čítať. Niektoré vety som musel čítať aj viackrát aby som porozumel tomu čo sa autor snaží povedať. Okrem toho mi myseľ stále odbiehala k myšlienkam o tom aké by to bolo úžasné dosiahnuť tak veľa ako ľudia opisovaný v knihách. Pozrel som sa na mobil. „Stále nič“ vravel som si. Čakal som telefonát. Neviem od koho, neviem prečo a kedy, len som cítil že mi niekto zavolá. Bol to strašný pocit, stále pozerať na displej telefónu a čakať na niečo, čo v podstate ani nikdy nemusí prísť. A v tom zazvonil telefón. Ten strašný pocit ešte nabral na obrátkach. Je to normálne? Mám predtuchy? Čo sa so mnou deje? V podstate nič. Volala mi len mama aby som šiel kúpiť čerstvé rožky na večeru, do neďalekej večierky. Nemal som to tam rád. Predavačky sa stále niečo vypytovali a boli ku mne drzé. Mal som len dvanásť rokov a veľmi som vyskakovať nemohol. Predavačka mi s prísnym pohľadom podala desať rožkov. Vracal som sa späť domov a po ceste som si v mysli opakoval slovenčinu do školy. Mali sme písať písomku. Moja pozornosť však stále od slovenčiny odbiehala. Neustále som vymýšľal, čo také úžasné vymyslím a s čím prerazím. Rozmýšľal som nad legálnymi i nelegálnymi cestami zbohatnutia. Pravdu povediac, tie nelegálne sa mi páčili viac, keďže zbohatnutie sa mi zdalo oveľa jednoduchšie rýchlejšie touto formou „podnikania“. Samozrejme je lepšie bohatnúť pomaly a isto, s vedomím že sa môžem stále v pohode pozrieť do zrkadla. Byť uznávaný a obdivovaný za to že robím niečo pre ľudí pre seba, pre rozvoj krajiny, jednoducho, že po mne niečo na tomto svete ostane a zmením život nie len sebe ale aj ostatným vôkol mňa. Na druhý deň po písomke zo spomínanej slovenčiny som sa dohodol zo svojim spolužiakom, že by sme mali niečo podniknúť a zarobiť tak peniaze. V tom čase boli veľmi populárne stieracie žreby. „Jasné, to je nápad skrslo mi v hlave keď sme si s Peťom podali ruky a gratulovali k úžasnému nápadu. Každý deň kúpi jeden z nás na striedačku stierací žreb a výhru si rozdelíme 50:50. Obaja sme súhlasili a začali šetriť na prvé žreby. Stáli asi 15 korún čo činilo takmer celé moje vreckové na desiatu. Desiatu som ale odložil a vrhol sa na „biznis“. Každý deň som si kupoval jednu Resanku v bufete u školníčky aby sa mi zvýšlio 8 korún na to, aby som raz za dva dni mohol investovať do našej skvelej myšlienky. Pár krát sme tuším aj vyhrali ale tá suma, ktorú sme do tohto „podnikania vložili zďaleka nepokryla náklady na jej prevádzkovanie. Po 2 týždňoch „driny“, nervov a šetrenia sme tento podnikateľský návrh vzdali a povedali sme si že bude lepšie ak sa poriadne nadesiatujeme a nebudeme kšeftovať bez tak z malím obnosom penazí vtedy som pochopil skutočnosť, a to tú že peniaze som nie len potreboval ale aj chcel. Chcel som konečne začať prežívať svoje sny a nie presnívať svoj život.