PAGE OF MY MIND

Príbeh, čo napísal sám život v mojich myšlienkach pri pohľade na jej zohavené nohy......"Nie som žiadna kurva!" Povedala zo zúfalstvom a ohromným hnevom v hlase čiernovlasá žena, ktorá mala piercing snáď po celom tele. Jej potetované ruky a krk pripomínali skôr odchovanca Ilavskej väznice ako ženu. Robila prostitútku na Vlčom hrdle. Deň čo deň musela súložiť s neznámymi chlapmi, ktorí smrdeli potom a nemali ani kúska súcitu a hanbi pozrieť sa doma svojím ženám do očí. Boli to prevažne vodiči kamiónov, ktorí majú na Vlčom hrdle odpočívadlo. Súložili s ňou celé hodiny, nemali úctu ani k centimetru jej nahého tela. Bola to jej vina že sa rozdávala za peniaze? Opäť vykríkla:" Nie som kurva, keby som to nemusela robiť tak tu nie som, som k tomu prinútená okolnosťami môjho života!" On jej dal facku. Facku, ktorá ju priviedla takmer do bezvedomia. "Si štetka, obyčajná kurva a budem s tebou "šukať" kedykoľvek sa mi zachce." "Nedám ti ani cent ty mrcha", povedal z nenávisťou neznámi chlap v šiltovke a roztrhaných džínsoch. V tom sa postavila a s topánkami na podpätkoch v ruke utekala ako rýchlo len vládala. O pár dní nato som ju zazrel znova. Tentokrát mal dorezané celé nohy. Robila to vraj preto, pretože ju psychicky i fyzicky týrali, čím ju priviedli až k pôžitku zo samodeštrukcie. O pár dní umrela na krvácanie z pošvy. Tento príbeh nemá ani kúska svetlého okamihu. Spoločnosť, ktorá sa vydáva za kultivovanú a na úrovni dopustí takéto ohavnosti. Je to vôbec normálne? Pýtam sa sám seba a možno i Vás milí čitatelia. Jej dieťa skončilo v detskom domove ako iné deti bez rodičov. Otec je neznámi keďže ju znásilňovali deň čo deň. Tento príbeh nie je kópia žiadnej skutočnej udalosti. Je to len fiktívna ukážka toho, ako zatvárame oči pred niečim čo by sme mali automaticky eliminovať. Vstúpme si do svedomia a pomôžme tým ktorí to naozaj potrebujú aby mladé ženy a muži neumierali a aby naše deti nekončili v detský domovoch.